Misionár otvára ľuďom cestu

Prvým slovenským Misionárom Najsvätejšieho Srdca Ježišovho bol Alojz Bernhauser (1897-1958), ktorý pôsobil na Papue-Novej-Guinei a v Austrálii. Minulý rok sme si pripomenuli 120 rokov od jeho narodenia a tento rok uplynie 60 rokov od jeho smrti.

Alojz Bernhauser sa narodil 15. januára 1897 v Habánskom dvore vo Veľkých Levároch. Jeho matka Mária po ťaž­kom pôrode však v tom istom roku zomrela, no Alojz mal ešte štyroch súrodencov. Otec Ján, ktorý bol obuvníkom, sa znovu oženil a do rodiny pribudli ďalší piati súroden­ci. „V rodine sa nikdy nehovorilo vlastných a nevlastných deťoch — jednoducho to boli naše tety a strý­kovia. Bolo po vojne, na Slovensku sa už v roku 1950 likvidovali kláš­tory a rády, čiže o tom, že máme v rodine misionára, sa vonku neho­vorilo. Nevedel som ani o tom, že po otcovej smrti mal nejaký písomný styk s rodinou," spomína Dušan Bernhauser, synovec pátra Alojza.

V rodine Alojza Bernhausera sa zachovalo niekoľko dobových fo­tografií a faktografických údajov živote misionára. Najvzácnejšou pamiatkou je list, ktorý napísal z Papuy-Novej Guiney.

Sedem týždňov cesty

V roku 1910 začal Alojz chodiť do školy, ktorá viedli misionári Najsvä­tejšieho Srdca Ježišovho v Salzbur­gu; v roku 1919 vstúpil do noviciátu misionárov Najsvätejšieho Srdca Ježišovho, kde rok nato zložil prvé sľuby; a v roku 1924 bol vysvätený za kňaza. Už v roku 1925 odišiel ako misionár do Papuy-Novej Guiney.

„Ako rodinný klenot uchovávam po svojom otcovi, ktorý zomrel hneď' po mojom narodení v roku 1944, list od strýka súrodencom v Levároch. žiaľ, nie je datovaný, ale podľa toho, čo sa v rodine hovo­rilo, predpokladám, že strýko odi­šiel naspäť na misie z dovolenky v Európe po tom, ako uprostred 30. rokov začal silnieť vplyv Hitlera," vysvetľuje Dušan Bernhauser.

V prvej časti listu, ktorý má formu pútavého cestopisu, pozýva misio­nár čitateľov navštíviť krajinu, kde v tom čase pôsobil jedenásť rokov ako misionár. Vysvetľuje, že cesta do Novej Británie, najväčšieho ostro­va Bismarckovho súostrovia, ktoré patrí Papue-Novej Guinei, trvala se­dem týždňov a cestovný lístok stál 10-tisíc korún. „Nie je to však cesta pre zábavu, ale k úbohým ľuďom, ktorí z väčšej časti žijú v tme pohan­stva. Misionár ide do týchto zemí z rozkazu Spasiteľa: Iďte do celého sveta a kážte evanjelium všetkým národom. Misionár opustí otca, mat­ku, súrodencov, príbuzných, otčinu, výhody civilizácie. Nevie, či sa kedy vráti domov. Podobný apoštolom od­chádza do cudziny priniesť úbohým pohanom požehnanie kresťanstva, otvoriť týmto úplne opusteným ľuďom nebo," píše o misijnom poslaní Alojz Bernhauser.

Medzi divochmi a ľudožrútmi

Ostrov Nová Británia je dlhý asi 560 kilometrov. „Na juhu ostrova sú ešte dve činné sopky. Sú tu časté zemetrasenia, mnohokrát také sil­né, že svietniky a vázy v kostole sa prevrátia a voda z misy vytečie. Raz pri takomto zemetrasení sa zvony rozozvučali, inokedy veľký dreve­ný kostol sa o niekoľko centimet­rov pošinul," ukazuje na neľahké podmienky slovenský misionár. Po opise podnebia, nebezpečných chorôb, fauny a flóry ostrova pred­stavuje jeho obyvateľov. „Naši ľudia sa volajú Kanákovia, čo znamená človek. Je to cudzie slovo. Pochádza z ostrova Fidži, ale užíva sa u všet­kých našich ostrovanov. Domorod­ci sa radi nazývajú gunan tuna, čo toľko znamená ako pravodúfajúci. Kanákovia boli pred 40 — 50 rokmi praví divosi. Dedina bojovala proti dedine. Panovala medzi nimi ne­ustála krvná pomsta, najhroznejšie neprávosti boli na dennom poriad­ku. Mŕtvoly ľudí usmrtených v boji zavliekli do svojich dvorov, rozdelili na časti, upiekli na ražni a zjedli," píše Alojz Bernhauser a dodáva, že aj medzi jeho veriacimi sú ešte starci, ktorí často jedli ľudské mäso.

Jedným z problémov, s ktorým miestni obyvatelia zápasia, je ne­dostatok vody. „V týchto krajinách niet riek, potokov, jazier, iba oje­dinelé pramene, v ktorých je málo vody. K nim musia chodiť domo­rodci po vodu často celú hodinu cesty. Donášanie vody je práca žien," vysvetľuje Alojz Bernhauser.

Ako píše ďalej, Kanákovia nema­jú obchody, žena donesie každý deň z poľa to, čo potrebuje. Hlavné jedlo je večera, ráno nejedia spra­vidla nič a napoludnie sa uspokoja s kokosom alebo banánom.

Kanákovia bývajú v malých doštených domkoch. „Nebývajú radi pospolu v dedine, ale dva-tri domky v lese, aby neboli od druhých videní. Lešenie tvoria dvojmetrové dveraje a práve tak dlhé bambusové kmene. Postranné steny sú obložené kokosovými rohožkami. Na vrchu je strecha z trávy. Okien nemajú. Dnu sa vchádza nízkymi otvormi a je tu úplne tma," vysvetľuje misionár a dopĺňa, že domček potrebujú ľudia iba v noci, lebo sa celý deň zdržiavajú v krásnej prírode.

Domy misionárov sú postavené z dreva. „Pre časté zemetrasenia sa nemôže použiť kameňa. Domy by sa zrútili. Drevené brvná sú pospájané, a preto sa nezrútia. Pri zemetrasení sa celá búda kláti, ako keby ňou obor triasol. Na niektorých okolitých staniciach nemajú domky. Misionári musia spať v domoch z trávy. Koľké noci som spal na tvrdej zemi. V takom prípade je dobrý spánok naprosto vylúčený," upozorňuje Alojz Bernhauser, ktorý prežil medzi obyvateľmi Novej Británie tri desaťročia.

Potom, čo sa zhoršil jeho zdravotný stav, odišiel do Austrálie, kde ho operovali. Zomrel 18. februára 1958, pochovaný je v Melbourne.

Martina Grochálová

Katolícke Noviny  28. januára 2018  č. 4  str. 32 MISIE